História Karate
Karate vzniklo na ostrove Okinawa, ktorý leží asi 1000 km od brehov Číny. Už v dávnych časoch to bola križovatka pirátov z Japonska, Číny, Kóree, Thajska, Javy, Sumatry a arabských krajín. Okinawa bola však zmietaná aj vlastnými vnútornými bojmi súperiacich klanov a kráľovstiev.
Prvé kontakty s Čínou sú datované do obdobia v období dynastie Ming, asi 14. storočie, kedy do prístavu Maki priplával čínsky vyslanec. Stretol sa s kráľom Sattom (1350 – 95) a načrtol spoluprácu medzi krajinami. Kráľ Satto súhlasil a odvtedy sa zavládli medzi Čínou a Okinawou priateľské vzťahy. Čína neskôr pomohla kráľovi Sho Hashimu v roku 1429 zjednotiť tri súperiace kráľovstvá. Okrem toho Čína pravidelne posielala na Okinawu svojich vyslancov, ktorí okinawcov učili svoje remeslá a umenia. V sprievode vyslancov, boli aj osobný strážcovia, stratégovia a majstri čínskych bojových umení. Tí učili miestnych osobných strážcov a stráže na hrade umeniu boja so zbraňou i holými rukami.
V tej dobe prichádzajú na ostrov tiež obyvatelia z Japonska. Na Okinawe a okolitých ostrovoch súostrovia Ryu Kyu nachádajú nový domov šľachtici so svojou osobnou strážou ako aj utečenci z Japonských ostrovov. Aj oni prinášajú na ostrov prvky svojich bojových umení a obohacujú nimi miestne techniky. Vojenským znalostiam prikladali okinawci veľkú cenu. V roku 1604 dobíja súostrovie Ryu Kyu klan Satsuma. Hľadá si nové prístavy a kolónie. Svojimi ťažko obrnenými samurajmi ozbrojenými mečmi a mušketami a s výborným vojenským výcvikom pomerne ľahko porážajú stráže hradu Shuri. Princ Satsuma, hlava klanu, následne vydáva nariadenie o zákaze nosenia zbraní.
Okolo roku 1630 sa objavujú techniky holou rukou. Je to kombinácia miestneho ultra tvrdého systému nazývaného te (ruka), alebo to-de s čínským čchuan-fa (kung-fu). Samuraji klanu Satsuma začínajú cítiť pred týmto umením veľký rešpekt. Okinawci totiž pochopili svoju nevýhodu voči obrneným samurajom ozbrojeným dvoma mečmi. Zistili, že musia byť rýchly, tvrdý a začali raziť princíp “jeden úder – jeden život”. Majstri te napadali hlavne osamelých samurajov. Tých potom nachádzali v kríkoch bez zbrane, s rozdrvenými vnútornými orgánmi a s dierou v lakovanom bambusovom brnení. Samuraji sa začali veľmi báť a preto začali s drastickými opatreniami na potlačenie týchto rebélií. Karate sa rozvíja hlavne v troch mestách: Shuri, hlavné mesto ostrova Okinawa, Naha, najvýznamnejšie prístavné mesto Okinawy a Tomari. Na základe toho sa aj toto bojové umenia delilo na Shuri-te (Ruka z mesta Shuri), Naha-te (Ruka z mesta Naha) a Tomari-te (Ruka z mesta Tomari).
Od roku 1868 až do roku 1903 stráži staré bojové umenie Okinawy iba pár starých majstrov, ktorí držia toto kultúrne dedičstvo v tajnosti. Práve v roku 1903 sa uskutočňuje prvá verejná ukážka bojových umení na Okinawe a žiarlivo strážené umenie vyšlo na svetlo. Nasledujúci rok vláda v Tokiu povoľuje výuku týchto umení (hlavne Karate) na školách. Na tejto udalosti sa podieľali veľkí majstri ako napr. Anko Itosu a Kanryo Higaonna.
Nová éra Karate
V roku 1868 pomohla éra Meiji preniesť Japonsko od feudalizmu ku “demokracii”. Aby zachránili staré tradície, stali sa bugei (bojové umenia) nápomocnou silou v tvarovaní modernej japonskej histórie. Japonské moderné budo (bojové umenia) bolo niečím viac ako len kultúrnou rekreáciou. Bolo postavené na starých zvyklostiach, neochvejných ideológiách a na hlbokých duchovných presvedčeniach. S podporou ministra školstva bolo moderné budo prikrášľované ako cesta, skrz ktorú “môže obyčajný muž získať neobyčajnú statočnosť a odvahu”.
Ani Karate neuniklo všemocným kultúrnym silám Japonska. V protiklade s Kendom a Judom hnutie karate-jutsu nemalo žiadne formálne tréningové rovnošaty a nemalo súťažnú formu. Jeho výukový plán sa líšil od učiteľa k učiteľovi a neexistovala organizovaná úroveň na ohodnotenie tried výkonností a schopností. To sa zmenilo postupne transformovalo, keď Karate zmenilo písanie znakov do dnešnej podoby, keď sa zaviedlo nosenie formálnych uniforiem (Karate Keiko Gi), zavedenie stupňov Kyu/Dan, snaha o vytvorenie jednotného skúšobného poriadku, snaha o vytvorenie súťaží a snaha o vytvorenie pravidiel na súťaže.
Čo je to vlastne “DO”?
Prípona “-do”, ktorá sa objavuje aj v Kendo, Judo a celkovo v budo, znamená “cestu”, “púť”, alebo “dráhu”. Rovnaký znak sa v mandarínčine vyslovuje ako “dao” a najčastejšie sa používa vo filozofií Taoizmu. Vo filozofickom kontexte, ktoré sebaobranné štýly zaviedli, sa do stalo životnou “cestou”, “púťou”, ktorou človek putuje pri sledovaní svojho cieľa – dokonalosti v Karate. Znak “jutsu” v karate-jutsu znamená “umenie”, alebo “vedu”. Zatiaľ čo nový termín “Karate-do”, používajúci dva nové znaky (kara a do), nebol na Okinawe až do roku 1936 oficiálne uznaný, Dai Nippon Butokukai ho potvrdilo v decembri 1933, čo signalizovalo uznanie Karate-do za moderné japonské budo.
